Myslím si, že najzaužívanejšou výhovorkou pred rozhodnutím odfotiť sa je v mnohých prípadoch absolútne neobjektívny posudok: „Nie som fotogenická/ý“. Je to privysoká latka, ktorú si staviame na základe vlastného sebahodnotenia úplne zbytočne. Rozhodujeme sa o svojich fyzických, ale aj duševných hodnotách tak ľahkovážne ako pri sledovaní akciových potravín, kde preferuje namiesto kvality, cena.
Je to zrejme kvôli tomu, že sa nedokážeme patrične doceniť, tým pádom sa ani nemáme možnosť pozrieť sami na seba očami nadaného fotografa.
Bola by som fakticky šťastná, keby mi táto téma dala zabrať, žiaľ nedá nakoľko Vám píšem z vlastnej skúsenosti. Môj pohľad na svet fotenia sa zmenil vďaka úplne banálnej príhode. Krisztián ma poprosil, aby som v úplne všedný deň, na úplne všednom mieste v úplne všedných šatách zapózovala pred objektívom.
Ja??? Takto? Nenamaľovaná? Neupravená? Kto by nezostal v šoku? Moje obavy zahnal vtipom o beztak najlepšej titulke časopisu, ak sa mu „tu a teraz“ s dôverou vložím do rúk (lepšie povedané do očí)
Ženská zvedavosť zvíťazila a veríte, či nie do rodinného albumu pribudla o mne jedna z najlepších fotografií, ktoré mám. Som na nej skutočne ja, odraz mojej duše v nevymaľovaných očiach a ľahký, ničím nezameniteľný a hlavne nenacvičený úsmev.
Ďalšou výhovorkou je čas, ktorý si tvoríme sami a peniaze, nuž a tie pomerne často míňame na služby, ktoré nás nenapĺňajú. Tak som si povedala, že Vám trošku priblížim druhú stránku mince. Je to samozrejme na Našom/Vašom rozhodnutí, čo sa týka mňa, poučila som sa na celý život. Ja nemusím byť predsa fotogenetická pre celý svet, úplne stačí, keď si skutočne kvalitný fotograf dá tú námahu, aby ma rozosmial a odzrkadlil tým moje skutočné „JA“ a svet sa sám prikloní. Mám to odskúšané. S láskou Lea Victory